RADO HANKO (1986) Narodil sa v Bánovciach nad Bebravou, vyštudoval telekomunikácie na Žilinskej univerzite. Pracoval v korporátnej sfére, v roku 2018 dal výpoveď a odišiel do Kanady, kde vystupoval ako pouličný umelec. Deväť mesiacov žil v dodávke, s ktorou cestoval po západnom pobreží Kanady a USA od Aljašky po Mexiko. Svoje zážitky prezentuje na cestovateľských kinách po Slovensku, v rámci ktorých premieta, rozpráva a spieva vlastné pesničky. V týchto dňoch mu vychádza debutový album.
Rado Hanko dnes chodí po Slovensku, premieta a spieva o tom, čo zažil.
Pracovali ste vo veľkej nadnárodnej spoločnosti, v januári 2018 ste dali výpoveď. Prečo?
Už som tam bol päť rokov a začínal som chápať, že to nie je práca, ktorú som ochotný robiť celý život. Sedieť za počítačom vo veľkej kancelárii a monotónne opakovať to isté ma nebavilo. Mal som síce povolený aj „home office“ a zarábal som dobré peniaze, nedávalo mi to však zmysel. Predstava, že takto strávim ďalších dvadsať rokov, bola hrozná.
Rozhodli ste sa cestovať a vybrali ste si Kanadu.
Lebo práve do nej som získal jednoročné pracovné víza. Vyberajú ich lotériou. Získala ich aj moja priateľka. Kúpil som si jednosmernú letenku, netušil som, kedy sa vrátim. Cestovanie lákalo aj priateľku, tak o pol roka v septembri dala tiež výpoveď a priletela za mnou.
Začínali ste vo Vancouveri. Tušili ste, čo budete robiť?
Nie. Najskôr som dokonca premýšľal nad IT, teda nad tým, čo som robil doma. Bol som aj na jednom pohovore, našťastie ma neprijali. Až potom mi došlo, že by som vlastne robil to isté, len na druhej strane sveta. Šialené.
Vytočilo ma to, tak som si spravil kurz snowboardového inštruktora. Učil som ľudí, lenže skončila sa zima a bol som bez práce. Šiel som preto robiť maliara na stavbu. Vyčistila sa mi tam hlava. Stavali sme dom pre strašne prachatého Číňana. Obrovská vila, množstvo nekonečnej roboty.
Sedel som pri zábradlí, natieral ho štetcom, potom som šiel natierať drevené dielce a iné veci. Popritom som premýšľal, čo ďalej. Vonku bola jar, teplo, tešil ma fyzický pohyb.
Nakoniec ste sa uchytili na Granville Islande medzi takzvanými buskermi, teda pouličnými umelcami.
Je to poloostrov v strede Vancouveru, asi najkrajšia časť centra mesta s veľkým trhoviskom a plná turistov. Buskerov tam vystupuje mnoho. Klasicky hrajú, spievajú a robia šou na vyhradených miestach a námestíčkach, pričom im ľudia hádžu peniaze. Všetci sú riadne nazvučení a nie je v tom žiadny chaos.
V akom zmysle?
Nik sa tam nemôže postaviť len tak a otravovať turistov. Mesto na to vydáva licencie. Podmienkou je žiadosť a následná skúška pred komisiou, ktorá zváži, či sa tam hodíte a či má vaše umenie zmysel a pridanú hodnotu. Následne musíte zaplatiť ročný poplatok. Ide totiž o prestížne miesto a mesto chce, aby turisti boli spokojní.
Vy ste hrali na gitare a spievali?
Presne tak. Uspel som na skúške, gitare a spievaniu sa venujem už pomerne dlho. Rovno som prestal s ostatnými prácami a sústredil sa výhradne na hranie na ostrove.
Každé ráno sme sa všetci zhromaždili na určité miesto, prišiel zástupca mestskej rady a urobil sa rozpis pre všetkých na daný deň. Miesta sa žrebovali, keďže je to najspravodlivejší systém určovania, kto, kde a kedy bude vystupovať. Ak som si vyžreboval jednotku, mal som právo ako prvý si vybrať miesto a čas, kde budem hrať.
Takto sme na celý deň obsadili všetky „fleky“ a nik sa s nikým nehádal. Presne som vedel, že o jedenástej hrám na tom mieste, o dvanástej na inom, o jednej na ďalšom a o tretej zase inde. Každý z nás mal na vystúpenie presne hodinu.
Odkiaľ pochádzali umelci?
Z celého sveta. Boli medzi nimi ľudia so smutnými a s ťažkými príbehmi, ale aj takí, čo to brali ako životné poslanie a vystupovali na plný úväzok, pričom sa s tým nikdy nechystali skončiť. Tí, čo tie licencie získajú, si to vážia, lebo je to svojím spôsobom garancia zárobku. A keďže licenciami sa vlastne strážila aj kvalita, bol to aj istý honor.
Koľko ste zarábali?
Dosť, niekedy som mal za hodinu aj dvesto dolárov. Umelci z toho, čo turisti hádžu do kufrov, dokážu normálne žiť. Za dve až tri hodiny sme zarobili viac ako za osem hodín na stavbe. Bolo to prínosné pre mesto, lebo malo zdarma atrakciu pre turistov, a aj pre umelcov, ktorí mali prácu.
Príjmy z vystupovania sa nezdaňovali?
Nie. Také veci tam nik nerieši, išlo o čistý keš pre umelcov. Zarába sa nielen na hádzaní peňazí do kufra či puzdra, ale aj predajom cédečiek. Predával ich každý muzikant vrátane mňa. Jednoducho som si nahral vlastné covery starých rockových či bluesových piesní, vytlačil obal a hotovo. Ľudia to kupovali.
Po troch mesiacoch vystupovania ste si kúpili dodávku a začali cestovať.
Bolo leto a netúžil som vystupovať celý rok, lákalo ma cestovanie po krajine. Hľadal som spôsob, ako najefektívnejšie cestovať na obrovské vzdialenosti, a vyšla z toho dodávka. Chcel som ju prerobiť tak, aby som v nej mohol žiť a neplatiť za ubytovanie kdesi v nájme. Podarilo sa a stal som sa nezávislým.
Dodávku som kúpil od Kanaďana, ktorý v nej tiež býval, lebo nechcel platiť nájom za byt. Vo Vancouveri sú veľmi vysoké nájmy, problém s tým majú aj Kanaďania, nieto prisťahovalci. Dodávku som prerobil, aby sa v nej dalo pohodlne spať. Pod posteľou boli veľké nádoby so surovinami na varenie, mal som tam police na oblečenie, komodu so šuplíkmi, stôl, všetko potrebné.
Koľko stojí taká dodávka?
Zaplatil som za ňu 4200 dolárov. Výhodou je, že v Kanade nie je žiadna byrokracia okolo prehlasovania auta. S majiteľom sme zašli do poisťovne, vypísali papiere, zaplatil som poistku a o pár minút bola dodávka prepísaná na moje meno. Rovno mi tam dali aj nové značky.
Začiatkom júna 2018 ste vyrazili na Aljašku.
Presne prvého júna, cestoval som s kamarátom. Na cestu sme mali päť týždňov, kamarát v júli nastupoval do práce.
Z Vancouveru je to 40 hodín cesty.
Len keby ste šli nonstop. Nám to trvalo asi desať dní, keďže sme mali po ceste množstvo zastávok. Ide sa po takzvanej Alaska Highway, ktorá má dve vetvy. Jednou sme šli hore, druhou naspäť.
Ako ste nabíjali mobily, fotoaparáty a notebooky?
Za jazdy. Mnohí majú dodávky so solárnymi panelmi, nám to nebolo treba. Cestovali sme cez Britskú Kolumbiu a Yukon, čo bola nádherná jazda cez lesy, kopce s brutálnymi výhľadmi, pričom všade vidieť zvieratá vrátane medveďov a losov. Zastavíte auto a len sledujete, ako grizly pokojne kráča popri ceste. Fotografoval som ho z troch metrov.
Výhodou bolo, že sme mohli hocikde zastaviť, urobiť si oheň, najesť sa, hoci sme ako nenároční chlapi preferovali cestoviny. Do kempov sme nechodili, takže sme šetrili aj na tom. A keďže sme prespávali priamo v dodávke, stačilo nám hocijaké parkovisko.
V národnom parku Denali sme si dali takzvaný backcountry hiking, teda turistiku po neznačenom území. Žiadne turistické trasy tam totiž nie sú. Povinne si pozriete hodinové inštruktážne video, dostanete buzolu a výrez mapy územia, v ktorom nahlásite, že sa budete pohybovať. K tomu valcovitú nádobu, v ktorej musíte mať uzavreté všetky potraviny a hygienické potreby, aby ste pachom neprivolali medveďa.
Tie nádoby potom máte 50 metrov od stanu v jednom rohu takzvaného zlatého trojuholníka. V druhom rohu trojuholníka varíte, v treťom rohu spíte v stane. Všetko z bezpečnostných dôvodov, aby vás medveď pre pach neprišiel v noci pozrieť do stanu. Ak sa aj dostane k nádobám, neotvorí ich.
Celú cestu sme poňali ako punkeri – nič sme neplánovali, nič sme vopred neštudovali, jednoducho sme sa ráno pohli a potom niekde zastavili. Chcel som vidieť divočinu a to sa podarilo.
Keď tiahli lososy z mora do vnútrozemia, bola to nádhera. Inšpirovali ma aj k napísaniu jednej z mojich piesní. Rovno som si kúpil rybársky lístok, na ktorý bolo možné denne chytiť tri kusy. Chytal som ich na mori aj na rieke. Jedli sme ich aj surových so sójovou omáčkou. Snáď prvýkrát som videl skutočnú a čerstvú farbu lososieho mäsa, u nás v obchode takú nemajú.
Po návrate ste celé leto opäť vystupovali na ulici.
To už som ostal bývať v dodávke. Potreboval som zarobiť, lebo som vedel, že v septembri príde priateľka Peťa a vydáme sa na juh do USA. Podarilo sa. Ešte predtým sme na desať dní zašli do Alberty pozrieť Northern Rocky Mountains. Po návrate sme sa už pustili nadol cez USA.
Z Vancouveru sme do USA prešli trajektom a prechádzali štátmi Washington, Oregon, Kalifornia, Nevada, Utah, Arizona až do San Diega, ktoré je pri hranici s Mexikom. Tam aj späť nám to trvalo päť mesiacov. V dodávke som žil v podstate deväť mesiacov, z nich päť som strávil na cestách.
Čo vás lákalo na západnom pobreží USA?
Fascinovala ma rozmanitosť Ameriky, ako sa mení štát od štátu. V Kanade je nádherná divočina, ale všade je dosť podobná. V USA je to iné, veľmi sa to mení. Prešli sme pätnásť národných parkov. Niekde je nádherné pobrežie, kde vystupujú z mora pláže, inde z neho vystupujú fantastické útesy.
V Kalifornii sme išli sme po takzvanej Highway 1, čo je dlhá a kľukatá cesta, ktorá lemuje práve útesy. Prešli sme z Kalifornie do Nevady, strih a všetko bolo inak – pred nami bola obrovská a rovná cesta cez púšť.
Došli sme do Utahu a mohli si vychutnať šesť skvelých národných parkov v púšti, následne sme to strhli na juh do Arizony, kde nás už očakával majestátny Grand Canyon, a následne v Kalifornii národné parky Death Valley, Yosemite, Sequoia a tak ďalej.
Tých parkov a úžasných miest bolo strašne veľa. Vidieť toto všetko jedno za druhým je neopísateľné. Všade sme strávili niekoľko dní, nikam sme sa neponáhľali, mali sme čas to vychutnávať, chodiť na túry, surfovať, bicyklovať. Ráno sme vstali, spravili si kávu a naším jediným problémom bolo vymyslieť, kam dnes pôjdeme. Žiadne stresy, „dedlajny“, starosti, naháňanie, nič, len voľnosť a radosť zo života.
Na ceste ste strávili aj Štedrý deň.
To už sme boli na ceste späť do Vancouveru. Vianoce nás chytili niekde na hranici medzi Kaliforniou a Oregonom. Vonku bolo 18 stupňov, sedeli sme na pobreží na turistických stoličkách, varili polievku a piekli čerstvú morskú rybku kúpenú na trhu. Mojou úlohou pred Vianocami bolo chytiť vianočného kapra, respektíve nejakú makrelu. Žiaľbohu, od lososov na Aljaške si už všetky veľké ryby na mňa dávali „bacha“.
Akú spotrebu má taká dodávka?
Bol to osemvalec, „žrala“ okolo 15 litrov na sto kilometrov, ale benzín tam stál v priemere okolo 70 centov za liter. Riadil som sa podľa jednej webstránky, kde sa dali vyhľadať pumpy s najlacnejšími pohonnými hmotami. Navyše sme ušetrili na ubytovaní, čiže celkovo nešlo o veľké náklady.
Prekvapilo vás niečo na cestách?
Možno slušnosť a ochota Kanaďanov, ale aj Američanov. U nás sa o nich rozpráva kadečo, my sme však narazili len na milých ľudí. Ešte aj policajti sa k nám správali príjemne. Keď sme zaparkovali niekde, kde sme nesmeli, prišli a poprosili nás, aby sme sa presunuli, dokonca poradili, kam presne. Mali sme na to hodinu, a až keby sme ich pokyn nerešpektovali, riešili by to pokutou. Každý Kanaďan sa zase pri stretnutí automaticky pýta „how are you?“, hoci odpoveď ho isto vôbec nezaujíma.
Zastavovala vás polícia pri náhodných kontrolách?
Nikdy. Za deväť mesiacov ma zastavili za jazdy len raz. Aj to preto, lebo sme mali vzadu na nosičoch bicykle a prekrývali značku. Poprosili o nápravu a pustili nás.
Počas ciest ste skladali pesničky, s ktorými dnes chodíte po Slovensku v rámci cestovateľského kina. Premietate, rozprávate, hráte na gitare a spievate.
Pesničky mi napadali vždy ráno, keď som vyšiel z dodávky a sadol si ku káve. Týkali sa toho, čo sme prežili, ale aj spomienok na Slovensko, ľudí doma. Bolo to veľmi inšpirujúce obdobie. Po príchode na Slovensko v marci 2019 som sa už do práce nevrátil. Momentálne sa snažím živiť hudbou a premietaním.
Ako vzniklo cestovateľské kino?
Vyžiadali si ho ľudia. Sledovali fotografie z ciest, ktoré som dával na Facebook, a navrhli, aby som spravil nejakú prezentáciu. Urobil som ju doma v Bánovciach nad Bebravou, malo to veľký úspech, tak som skúsil festival Cestou necestou, uspelo to aj tam. Nakoniec som pobehal niekoľko miest a pozvánok postupne pribúda. Ľuďom sa asi páči kombinácia fotografií, rozprávania a pesničiek, ktoré súvisia priamo s tou cestou.
V týchto dňoch vám vychádza aj album MegaVan.
Teším sa z toho, lebo finalizácia sa naťahuje už od októbra. Chcel by som to niekam dotiahnuť aj s hudbou, na spev chodím už zopár rokov, snažím sa na sebe pracovať. Nemám čo stratiť, pokúsim sa žiť z toho, čo ma baví, a uvidíme, ako sa veci vyvinú.