Gitarista a spevák Fulvio Feliçiano a brat Jimiho Hendrixa – LEON HENDRIX. Čo majú spoločné? Vášeň pre hudbu, vzťah k Jimimu, priateľstvo a niekoľkokrát do roka pódiá v Európe. Tentokrát neobídu ani Žilinu a 2. mája vystúpia v SMER KLUBE 77. LEON HENDRIX s projektom IN THE NAME OF JIMI, sprevádzaný skvelými muzikantmi, prináša spomienku, emócie a tak trochu „kúsok Jimiho“ všetkým, ktorí ho milujú. „Nezabudli na môjho brata,“ povedal po jednom z koncertov dojatý Leon. A má pravdu. Je úžasné vidieť a zažiť, čo Jimi Hendrix a jeho hudba pre ľudí stále znamená.
Aká je tvoja najsilnejšia spomienka na brata Jimiho?
Mojím obľúbeným momentom je, ako sme každý večer s Jimim ležali na bruchu a počúvali rádio. V tej dobe ľudia čiernej pleti nemohli byť v médiách. Ako prvé sa v nich objavilo černošské duo Mickey a Sylvia. Jimi bol z toho veľmi šťastný. Raz, keď sme takto ležali a počúvali, dostal nápad. Vzal skrutkovač a rádio rozobral… Hľadal hudbu. Samozrejme, že ju nemohol nájsť. Povedal som mu: „hej, otec bude naštvaný…“ A tak rádio zložil naspäť, niekoľko súčiastok však stratil. Keď sa otec vrátil domov, mal v sebe pár drinkov, takže kričal. V tom momente sme obaja boli vo svojich posteliach. Samozrejme, ako prvé otec zistil, že rádio je pokazené. Jimi sa na neho pozrel svojimi veľkými očami a povedal: „Hľadal som hudbu…“ Otca tak prekvapil, že na to už nič nepovedal.
…a vtedy začal túžiť po gitare?
Upratovali sme garáž jednej panej a Jimi tam našiel ukulele s jednou strunou. Vtedy zistil, že môže hrať akúkoľvek pieseň aj na jednej strune, ak je dostatočne rýchly. Povedal: „Ak toto všetko môžem robiť na tomto, aké by bolo mať gitaru?“ Tie z katalógu boli drahé, a tak sme kúpili jednu z druhej ruky za 5 dolárov. Keď si Jimi pýtal peniaze od otca, povedal mu: „Zbláznil si sa? Nebudeš hrať na gitare! Musíš pracovať rukami, synu!“ – a tak nám tých 5 dolárov dala moja teta. Jimi dokázal hrať naozaj rýchlo – a to mal len 13 rokov! Hral piesne od Chucka Berryho, Little Richarda a Elvisa. Dokázal pripojiť gitaru na starý gramofón a tak hral. V kapele, kam ho zavolali, mu dali gitaru pre pravákov – tak ju musel otočiť hore nohami. Neviem, ako mohol hrať naopak, ale dokázal to.
Ako vnímaš svoje detstvo?
Vieš, ľudia hovoria, že sme mali hrozné detstvo, ale ja to tak nevnímam. Bavil som sa. Jimi ma všade brával, všade som ho nasledoval. Mal 13, ja takmer 8. Nevedel som, že sme chudobní. Len som si myslel, že taký je život. Myslím, že moje detstvo bolo zábavné, pretože Jimi nebol nudný. Niekedy sme nachodili kilometre, len aby sme zažili nejaké dobrodružstvo.
Asi sa ťa to pýtajú vždy, ale priblíž nám tvoj vzťah s bratom.
Keď som mal 6 či 7 rokov, mama a otec sa rozišli. Môj otec si nechal mňa a Jimiho. Z nejakého dôvodu sa o mňa Jimi začal starať. Schovával ma v skrini, keď sa otec vrátil domov opitý, rozprával mi príbehy, keď sa mama s otcom hádali. Pochopil som, že s otcom vzťah nemám, len s mamou. Mojím „otcom“, ktorý sa o mňa staral bol Jimi. Bol taký dobrodružný! Väčšinu mojich detských rokov som strávil s ním. Jimi o tom píše vo svojej piesni „Castle Made of Sand“. Keď začal hrať na gitaru, brával ma na skúšky, neskôr aj na živé vystúpenia. Šiel som všade tam, kde aj on. Prepašoval ma na koncerty, kam deti nesmeli. Dostal som jedlo, dokonca som si aj pospal. Dodnes môžem spať aj v hlučnom prostredí. Neskôr, keď sa mu darilo, kúpil si gitaru a zosilňovač. Vedel zahrať akúkoľvek pieseň, ktorú raz počul. Keď ho priatelia volali na večierky, nešiel sa zabávať, radšej hral.
…takže ťa vlastne doviedol k hudbe?
V podstate som k hudbe šiel s ním. Keď som mal 18, požiadal som otca o gitaru. Povedal: „Zbláznil si sa? Jedného idiota už v rodine mám. Nikdy sa ti to nepodarí!“ Bolo to dosť silné, takže som vlastne na gitare už hrať nechcel. Až keď som mal asi 50, začal som s vlastnou hudbou. Svoje piesne tvorím aj na klavíri. Vieš, hrať na gitare bola tá najhoršia vec, akú som mohol urobiť, pretože každý očakáva, že budem hrať ako Jimi. Pracoval som ako umelec, maľoval som obrazy. Moja prvá gitara stála tri roky v kúte. Raz v noci mi napadlo, že maľovania už mám dosť. Dostal som víziu od Jimiho: povedal niečo v zmysle, že musím hrať na gitare, lebo to je všetko, čo mám. Ukázalo sa, že mal pravdu – pretože moja sestra zobrala všetko, naša rodina nedostala nič. A tak som v tej vízii vzal gitaru a hral pesničku, ktorú Jimi hral na jednostrunovom ukulele… Začal som písať hudbu, hrať. Dnes mám napísaných toľko skladieb…! A keď niekto povie: „Nie si naštvaný, že si nedostal Jimiho milióny?“ Ja hovorím: Nie! To sú Jimiho milióny.
Si maliar, maľuješ krásne obrazy. Mal aj Jimi tento talent? Tvoje obrazy zobrazujú často práve tvojho brata. Čo pre teba znamená umenie, maľovanie?
Samozrejme, že mal ten talent, predtým, ako dostal gitaru! Skôr než dostal ukulele, bol umelcom. Urobil také krásne veci! Tiež vyrezával z dreva. Alebo z hliny vyrábal autíčka a posielal ich do Fordu. Ale to je už iný príbeh… Jimi bol skrátka fantastický. Kreatívny. Priviazal mi ceruzku na zápästie a povedal: „Musíš kresliť.“ Tak som sa naučil kresliť. Bol som taký dobrý, že jeho umelecké diela v múzeu sú zmiešané s mojimi. Pretože všetko z domu otca vzala moja sestra. Na strednej škole som šiel na súťaž v kreslení a získal som prácu pre Boeing. Keď ma vybrali, bol som nesmierne šťastný. Posadili ma k stolu a mal som kresliť skrutku a maticu. Ohradil som sa, že chcem kresliť lietadlá. „Počúvajte, pán Hendrix. Ste tu, aby ste nakreslili maticu a skrutku.“ Každý deň som kreslil to isté, až ma to nudilo. Po šiestich mesiacoch som skončil. Celá rodina sa na mňa hnevala.
Neskôr som sa stal maliarom pre jednu umeleckú spoločnosť a bol som šťastný. Oženil som sa, mal som veľa detí a dodnes sa venujem umeniu. Ono je to tak: Keď hrám na gitare, nemám inšpiráciu pre umenie. Stáva sa to. Hneď, ako sa začnem venovať umeniu, už nemôžem hrať! Gitara neznie správne, to znamená, že v tom bode musím robiť umenie. Práve teraz hrám na gitare. Zvyčajne, keď chcem maľovať, nemám ceruzku ani papier, takže som frustrovaný. A niekedy, keď chcem napísať pieseň, nemám poruke žiadnu gitaru. Je ťažké byť v situácii, keď sa vám dejú všetky tieto veci…
Ako si sa dostal k spolupráci s Fulvio Feliçiano Band?
Prvýkrát sme sa s Fulviom stretli, keď som bol na turné s Randym Hansenom pred desiatimi rokmi. Prišiel na jedno vystúpenie a povedal, že má kapelu a chce, aby som s ním išiel na turné. S Fulviom som dostal šancu napísať viac hudby ako s inými gitaristami, navyše on ladí. Veľa som sa naučil. Nemusíme ani cvičiť. Hneď, ako sme sa stretli, boli sme pripravení na koncert. Fulvio a ja sme si blízki a spolu hráme aj moju pôvodnú hudbu.
Na nedožité 80. Jimiho narodeniny si s Fulviom a jeho kapelou obišiel niekoľko miest v Európe, aby ste predstavili projekt „In the name of Jimi“. Ako vnímaš európske publikum?
Cítil som sa dobre, pretože ľudia boli veľmi vďační. Išli sme na jeden koncert, kde bola pred nami metalová kapela. Podľa davu som vedel, že chcú počúvať veci zo 60. rokov. S metalovou kapelou neboli príliš spokojní, kapela zdemolovala celé pódium. Postavili sme sa tam my a všetci boli šťastní, ocenili to a ďakovali. Niekedy som v rozpakoch, presne tak, ako sa cítil Jimi.
Po jednom koncerte si mi povedal – je úžasné, koľko ľudí nezabudlo na môjho brata. Musia to byť veľmi silné pocity… je to tak?
Áno! Oči ľudí boli také vytreštené, boli šťastní! To bol duch môjho brata. Vieš, títo ľudia neočakávajú, že budem hrať ako Jimi. Spôsob, akým ja a Fulvio hráme je, že vezmeme niekoľko piesní od Jimiho a vložíme do nich svoj vlastný pohľad. Keď napríklad hráme Foxy lady, dávame tomu niečo zo seba. Jimiho duch je všadeprítomný, kdekoľvek idem. Ľudia to cítia. Dokonca aj Fulvio to cíti. Niekedy sa na vystúpení doslova vyblázni na gitare a ja hovorím: „Wow, Fulvio, čo robíš?!“ a on povie, že cíti Jimiho. Ako som povedal, Jimi bol viac ako hudobník.
Vydal si svoje dva vlastné albumy, ktoré sú vynikajúce. Povedz nám o nich viac. S kým si spolupracoval, kedy vznikli?
Pred viac ako desiatimi rokmi som nahral nejakú hudbu, ale nikdy som ju nepropagoval. Som rád, že môžem ísť do štúdia so slávnymi ľuďmi, ako je Ricky Philips na basgitare, Ian Gillan so sprievodnými vokálmi. Robil som nejaké veci s Richiem Samborom, Robbym Kriegerom z The Doors. Mám veľa nahrávok, ktoré ešte nevyšli, len čakajú na svoju príležitosť. Zajtra idem do štúdia nahrať baladu pre Jimiho. Volá sa „One String Serenade“ – je to o ukulele s jednou strunou. Rád som jemný, vieš? To sú veci, ktoré chcem robiť. Písanie hudby, poézie. Nechcem napísať symfóniu storočia, len peknú baladu pre Jimiho.
Aké sú teda tvoje ciele v hudbe? Kam mieriš?
Naozaj nemám žiadne ciele. Chcem len hudbu hrať a nechať ju znieť. Byť voľný… Chcem písať veci. To je to, čo mi povedal vo vízii. Chcem vytvoriť svoj odkaz mojej vlastnej hudby a môjho umenia. Stále som Hendrix! Verím, že som stále nažive, aby som niesol ďalej aj Jimiho posolstvo. Aby sme sa snažili, aby sme sa milovali. Nikto už nepíše o mieri a láske ako počas vojny vo Vietname. To je to, čo chcem robiť.
Tvoj brat žil veľmi intenzívne a zanechal odkaz, ktorý sa ťahá generáciami. Stal sa ikonou a snáď niet človeka, ktorý by ho nepoznal. Vieme, že bol veľmi skromný a introvertný. Ako by podľa teba dnes vnímal to, čím sa pre svet stal?
O svojej hudbe veľa nepremýšľal. Myslel si, že ľudia na tieto veci naozaj prehnane reagujú, bol pokorný. Dokonca bol niekedy v rozpakoch, keď ľudia tlieskali za nejakú jeho hudbu. Dovolím si povedať, že bol v skutočnosti viac ako hudobník. Bol to posol, prorok. Vďaka jeho textom som sa toho veľa naučil. Vravieval, že tento svet už navštívil. Polovica skladieb je o mieri, o spolužití, o láske. Jimiho hnacím motorom bola hudba. Je večný.
…a tvoj odkaz pre fanúšikov?
Hudba je komunikáciou budúcnosti. Vesmír je ako Wi-Fi – Božia Wi-Fi. My sme vysielače a prijímače. Ak chcete otvoriť aplikáciu, musíte premýšľať. Ak sa nesústredíte, aplikácia je zatvorená. Nepotrebujete iPad, iPhone, iCloud… Potrebujete iYou a iMe. Na Zemi sme tak trochu ignoranti. Prečo by sme potrebovali niekoho, kto by nám povedal, aby sme neklamali, nezabíjali? Musíme byť naozaj v zlom stave, aby sme potrebovali knihu, ako je Biblia. Chcem všetkým povedať, že mier a láska nie sú mŕtve. Otvorte svoju WiFi pre Boží vesmír a začnite o veciach premýšľať.
02. 05. 2025 LEON HENDRIX & BAND: In the name of Jimi
– predpredaj vstupeniek v sieti TooToot (20 €): VSTUPENKY
– na mieste 25 €
Pripravila: Jane Twiggy
Zdroj: https://www.popular.sk/name-jimi-rozhovor-s-bratom-jimiho-hendrixa