14. januára 2017 vyrazila 5-členná skupinka Slovákov z Banskej Bystrice na motorkách značky Jawa Pionier s cieľom precestovať Afriku. Za päť mesiacov chalani precestovali presne 15 151 kilometrov. Z Banskej Bystrice prešli cez 10 afrických štátov až na najjužnejší bod afrického kontinentu Strelkový Mys, kde svoju dobrodružnú cestu ukončili.
Vo filme ste hľadali jedlo aj v kontajneroch. Robili ste to počas celého výletu?
Čo ste teda počas cesty v Afrike jedli?
Marek Duranský: Nie je tam veľký výber, ale do Etiópie sme šli aj preto, lebo nám hovorili, že ísť tam je gastronomický zážitok. Jediná vec, ktorú sme tam zohnali, bola veľká kyslá placka. Tá nám už po pár dňoch liezla krkom. Žili sme na banánoch. V Tanzánii majú obrovskú spotrebu hranoliek a mäsa na špajdli, v Sudáne to boli konzervy tuniaka, v Mozambiku kešu.
Sami ste sa pokúšali oberať kokosy. Čo ste ešte oberali?
Marek Duranský: Najviac sme jedli kokosy a banány, lebo sme nepoznali miestne ovocie. Mohli byť jedovaté, tak sme to zbytočne neriskovali.
Marek Duranský: Áno, v Sudáne bola kola lacnejšia než voda, preto sme ju pili.
Dokopy ste na cestu mali približne 30-tisíc eur. Míňali ste či ste šetrili?
Marek Duranský: Boli sme veľmi šetrní a iba v núdzových prípadoch sme spali na policajných staniciach v Južnej Afrike, lebo vonku to bolo nebezpečné. Snažili sme sa šetriť kde sa dalo, lebo sme si nechceli užívať peniaze, ktorými nám ľudia prispeli. Chceli sme čo najviac peňazí vložiť do produkcie filmu. Myslím si, že aj preto mohli vzniknúť smiešne situácie a spojili sme nepríjemné s užitočným.
Stretli ste sa so slovenským kňazom, ktorý vám ukázal odvrátenú stránku Afriky…
Marek Duranský: Okrem tých, čo tam žijú, tam veľa ľudí nechodí. Je nebezpečné dostať sa tam, no ľudia považujú kňaza za autoritu, takže sme boli pod ochranou. Bol to najsilnejší zážitok, čo sa týka stretu s ľuďmi. Dožívajú sa tam nízkeho veku, hlad a bolesť zaháňajú fetovaním…
Pomohla vám aj jedna miestna rodina, ktorej otec chce postaviť školu. Ostali ste v kontakte?
Marek Duranský: Máme jeho email a rozmýšľame, ako by sme mu pomohli. Spomínal nám, že na vybudovanie jednej budovy školy či centra stačí 2-tisíc dolárov. Potrebuje zohnať len nejaké tehly a vie to dať dokopy. Premýšľame, či to nespracujeme a nepošleme mu peniaze.
Dvaja z vás mali maláriu. Ako ste to zvládli?
Stihli ste sa aj kochať pohľadom na krajinu alebo ste skôr riešili technické veci?
Marek Slobodník: Aj sme sa kochali, ale viac to bolo o motorkách, ich technickom stave a natáčaní. Bolo to na doraz aj s fyzickými silami, ale občas bolo miesto, kde se ostali viac dní. Napríklad, pri pyramídach sme strávili 3 dni…
Martin Kochaník: Na premiére sme debatovali aj s mechanikmi našej expedície, Milanom a Ondrejom, a prišli sme na to, že každý sa na cestu pozeral úplne inak, svojím vlastným pohľadom. Marek a Maťo vnímali krajinu a rozmýšľali nad tým, čo by bolo dobré vo filme. Milan zas stále pozeral na motorky a v niektorých situáciách videl pred sebou kolesá a vedel, že to bude robota.
Aké najväčšie nebezpečenstvá či emócie ste zažili?
Marek Slobodník: Mňa zaujalo najviac to, že stále nás niekto strašil, že nás môže niekto zažiť. Celú Afriku sa nám dialo to isté nielen z médií, ale aj od miestnych. Kedy sme sa najviac báli bolo asi to, keď nás v Etiópii zobrali ozbrojení muži a viedli nás. Nevedeli sme, kde sme, ale museli sme ísť za nimi. Vtedy sme sa báli, že to sú teroristi. Oni nám však chceli pomôcť a vzali nás na policajnú stanicu.
Martin Kochaník: Doplnil by som ešte aj Juhoafrickú republiku. Aj keď je to najcivilizovanejšia krajina, každú jednu noc sme trávili niekde dnu. Miestni nás totiž varovali, tak sme sa naučili komunikovať s policajtmi a každú jednu noc sme si vykecali spanie priamo na stanici. Najviac sme sa báli o techniku, keďže aj za malý obnos by nás okradli, nedajbože niečo viac.
Marek Duranský: Mňa najviac zasiahla malária, keď som s Marekom ležal v nemocnici. Bol na tom o dosť horšie a myslel som si, že umiera. Nevedel som, ako sa to skončí.
Keď sa pozrieš na film aj si spomenieš na Afriku, aké pocity máš?
Marek Duranský: Keď som sa pozeral na film, mal som zimomriavky. Je to zážitok na celý život a zopakoval by som si to aj v inej časti sveta.
Film sa končí na Strelkovom Myse. Ako ste sa teda dostali naspäť?
Marek Slobodník: Išli sme asi 400 kilometrov do Kapského mesta, odkiaľ sme kontajnerom poslali 5 pionierov domov do Európy. My sme si kúpili letenky a za nejakých 22 hodín sme boli v Európe.
Kde sú motorky teraz?
Marek Slobodník: Motorky sú rozhádzané kade tade. Maťova žltá je v múzeu v Prahe, Marekova červená je v Bratislave a jeho otec z nej vytvoril z toho nového pioniera, takže vyzerá, že nikdy nevidela Afriku. Moja je v Banskej Bystrici v maličkom múzeu a Ondro a Milan sa na nich stále vozia.